Vyhlásenie

predstaviteľov kultúrneho, vedeckého a spoločenského života Slovenskej republiky

Ako predstavitelia, vedeckého, kultúrneho a spoločenského života, slovenskí vlastenci a verní občania Slovenskej republiky podieľajúci sa na jej obnovení, sme s uspokojením prijali skutočnosť, že väčšina poslancov NR SR nepodľahla tlaku síl, ktoré – v súvislosti s pripravovaným pripomenutím 100. výročia konca prvej svetovej vojny a  vznikom Česko -Slovenska – sa dodnes nezmierili s existenciou nášho súčasného samostatného štátu.

Pokladáme za správne, že Vláda SR sa rozhodla neoslavovať jednorazovým štátnym sviatkom vyhlásenie Č-SR (od roku 1920 ČSR) ako štátu, ktorý nekonal v súlade s predchádzajúcimi slovensko-českými dohodami v Clevelande a Pittsburghu a ktorý aj preto zanikol.

Uznávame, že existencia prvého česko-slovenského štátu prispela k formovaniu moderného slovenského národa – rovnako ako českého. Pripomínanie si tejto historickej reality však nesmie prekrývať význam a dôležitosť existencie súčasnej samostatnej Slovenskej republiky.
Je príznačné, že navrhovatelia pripomínania si vzniku bývalého spoločného štátu Slovákov a Čechov formou štátneho sviatku boli nezmieriteľnými odporcami obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti v roku 1993 – ako nevyhnutnej podmienky medzinárodnej rovnoprávnosti slovenského národa – a zjavne sa s touto svojou traumou nedokážu vyrovnať ani po vyše 25. rokoch jej demokratickej a svetom uznávanej existencie.

Prijatie Deklarácie slovenského národa 30. októbra 1918 SNR v Martine treba považovať za významné aj z hľadiska súčtasnej slovenskej štátnosti. Najmä vzhľadom na to, čo oznamovala a žiadala. Predovšetkým vyhlásila konečný a trvalý rozchod s Uhorským kráľovstvom ako štátom, v ktorom slovenský národ síce takmer 1000 rokov vytváral hodnoty, budoval ho a bránil svojimi životmi, ale vinou šovinistickej politiky vládnucich Maďarov v ňom nemohol uplatniť svoje prirodzené práva a štátotvorné aj emancipačné ambície. SNR sa v nej prihlásila k neobmedzenému právu na samourčenie slovenského národa ,čo bolo podmienkou súhlasu s rovnoprávnym národným životom v spoločnom štáte. Na túto skutočnosť nemožno zabúdať, lebo Slováci v žiadnom prípade nevstupovali do spoločného štátu s Čechmi na to , aby v ňom ako národ zanikli. Treba pripomenúť aj odkaz z Deklarácie budúcim generáciám, ktorý spočíval vo viere, „že náš snaživý a nadaný slovenský národ, ktorý vzdor neslýchanému útisku dospel na taký stupeň národnej kultúry, nebude vylúčený z požehnania pokoja a spolku národov, ale i jemu bude dopriate, aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva“.
Táto viera vo vlastné sily a schopnosti, spolu s vytrvalým úsilím celého národa, vyústila do zavŕšenia emancipačného zápasu Slovákov obnovením štátnej samostatnosti a zvrchovanosti, čím sme znova získali národnú slobodu, znova sa stali rovnoprávnym subjektom medzinárodných vzťahov a naplnili tým zmysel slovenských dejín.

O význame Deklarácie slovenského národa sa viedli a vedú spory od začiatku existencie Česko-Slovenska, ktoré bolo 29.2.1920 – svojvoľne, bez súhlasu Slovákov, rozhodnutím „revolučne“ vymenovaného dočasného „Národního shromáždení“ (pol roka pred prvými demokratickými parlamentnými voľbami!) – v Ústave ČSR v mene fiktívneho a nikdy neexistujúceho „československého národa“ zmenené na unitárny štát s názvom „Československá republika“ s  rovnako neexistujúcim „československým štátnym jazykom“…
A tak v rozpore s „rodným listom“ – vo Versailleských zmluvách je štát zapísaný ako l´État tchéco-slovaque – i v rozpore s vôľou a právami národa aj s dohodami, sa Slovákom a Slovensku prisúdila v názve štátu iba úloha gramatickej prípony či koncovky.
Tejto umelej ideologickej konštrukcii a politickej manipulácii s historickými faktami zodpovedalo aj postavenie Slovákov a Slovenska v štáte, ktorý v žiadnom období jeho existencie nepovažoval slovenský národ za rovnocenného partnera – ako za to bojoval a  pri prílete do Bratislavy dňa 4.mája 1919 a za to aj tragicky zaplatil životom hlavný a skutočný osloboditeľ obidvoch národov gen. Dr. M .R. Štefánik. Hlavní predstavitelia ČSR T. G. Masaryk aj E. Beneš dokonca existenciu slovenského národa nikdy neuznali!
Viedol sa spor najmä o to či ide o štátoprávny akt alebo len o jedno z mnohých politických vyhlásení. Sme presvedčení, že Deklarácia slovenského národa – tak ako vyhlásenie českého Národního výboru – je rovnocenný štátoprávny akt, ktorý ustanovil slovenskú príslušnosť v spoločnom štáte.
O potvrdenie štátotvornosti Deklarácie išlo aj v prípade návrhu na vyhlásenie dňa jej prijatia a podpísania vrcholnými predstaviteľmi slovenských politických síl za jednorazový štátny sviatok.
S potešením konštatujeme a so súhlasom podporujeme, že štátotvornosť Deklarácie slovenského národa svojím legislatívnym návrhom potvrdila aj Vláda SR a NR SR. Je to sľubný dôkaz, že slovenská štátnosť sa upevňuje vo vedomí jej predstaviteľov ako nezvratný historický fakt a významný míľnik nášho národného vývoja.

Zároveň s týmto zákonom žiadame NR SR, aby prijala Zákon na ochranu slovenskej štátnosti a jej symbolov ako aj slovenských osobností, ktoré sa zaslúžili o vznik a budovanie slovenskej štátnosti pred ich hanobením a znevažovaním.

Zdôrazňujeme, že tento zákon je nevyhnutne potrebný na ochranu hodnôt nášho národného dedičstva pred nepretržitými a stúpajúcimi hanobiacimi a rozkladnými aktivitami rôznych protislovenských živlov a  pohrobkov bývalého Rakúsko-Uhorska a Československa ako zaniknutých štátov.

V Bratislave 28. septembra 2018

Signatári:
Slovenská ekonomická spoločnosť–NEZES – Ing. Ladislav Lysák, DrSc.
VOSPOLNOSŤ – Prof. Milan Ďurica, Dr. SDB
Spoločnosť kresťanské Slovensko – Prof. PhDr. Ábel Kráľ, DrSc.
Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja – Ján Litecký-Šveda